Záchranársky pes

Je to pes so špeciálnym výcvikom. Za špeciálny výcvik pokladám to, kde treba psovi vysvetliť, že vďaka jeho čuchu je potrebné vyhľadať konkrétnu vec - drogy, výbušniny, zakázané potraviny, živých alebo mŕtvych ľudí a pod. Záchranársky pes je využívaný väčšinou v terénoch, ktoré nie sú dostupné strojom a technike, resp. kde treba okamžite zasiahnuť a použiť psí nos na vyhľadanie človeka, kým je ešte šanca na prežitie.

Záchranársky pes už pomohol mnohokrát. Pach, ktorý sa preťahuje trhlinami a škárami pomedzi spadnutý stavebný materiál je možné zachytiť len psím čuchom. Dôležitá je ale záverečná fáza - ohlásenie nájdeného. Každý pes prirodzene cíti množstvo pachov a pri záchranárskom psovi sa vyžaduje, aby ľudský pach ohlasoval. Je potrebné psa naučiť, že voľne pohybujúceho človeka si všímať nesmie, musí si všimnúť človeka, ktorý leží, sedí, je učupený niekde v lesnom poraste alebo v ruinách.

Výcvik záchranárskeho psa

Tak ako každý výcvik, aj výcvik záchranárskeho začína základnou poslušnosťou. Bez nej by žiadny pes nemohol vykonávať svoju záchranársku činnosť, nakoľko mnohokrát sa ocitá v priestore pre neho nebezpečnom a len jeho pán, ale hlavne aj ľudský kamarát, mu prostredníctvom povelov uľahčí prácu, aby nedošlo k zbytočnému zraneniu. Také povely ako "stoj", "vpred", "nie", "schody hore", "schody dole", "doprava", "doľava" a mnohé ďalšie, psovi pomáhajú pri lepšej a jednoduchšej navigácii v priestore, kde vyhľadáva. Tiež je poslušnosť nevyhnutná pre život psa v spoločnosti a nie je možné cvičiť psa špeciálnemu cviku ak nemá z poslušnosti "maturitu na jednotku".

Spôsoby označovania osôb

Podľa skúšobného poriadku medzinárodnej kynologickej záchranárskej organizácie "IRO" so sídlom v Rakúsku, pes pri nájdení osoby na jej označenie môže byť učený na hlasné označenie spočívajúce v štekaní alebo pes môže označiť osobu tzv. "nálezkou". Nálezka je drievko zavesené na obojku psa, ktorú by mal po nájdení zobrať do papule, bežať za svojím pánom a neustálym pobehovaním medzi miestom nálezu a psovodom takto ukázať, čo našiel. Z praktického hľadiska je ale uprednostňovaný spôsob vyštekania. Je to rýchlejšie a hlavne, v ruinách je nebezpečné, aby mal pes na krku obojok, môže sa nepríjemne poraniť, alebo uviaznuť, dokonca až si spôsobiť smrť uškrtením.

Štekanie ako spôsob označovania

Ako psa naučiť štekať? Nie vždy fungujú metódy popísané v knihách. Určite však treba skúsiť dve metódy. Pri žravom psovi obyčajne zaberie si zobrať misku so žrádlom a dráždiť ho jedlom dovtedy, kým neštekne. Ako náhle štekne, treba ho vychváliť a dať mu misku so žrádlom. Ak máte psa aportéra, psa dráždite aportom a pri šteknutí mu ho s veľkou radosťou hodíte za odmenu. A takto to treba robiť dovtedy, kým pes nešteká na povel. Dôležité je však vždy, keď pes čo len naznačí prejav štekania, odmeniť ho s veľkou radosťou.

Vyhľadávanie

Ako vyplýva z uvedeného naše psy označujú nájdenú osobu štekaním. Podstata spočíva v tom, aby pes vedel štekať na povel a keď zvláda tento cvik a samozrejme aj cviky poslušnosti, môže sa pristúpiť k špeciálnemu výcviku. Tu rozdeľujeme psy na tzv. aportérov a tzv. žravých psov. Obidve skupiny sa cvičia dobre, len treba určiť, čo je pre psa zaujímavejšie, či loptička alebo iný aport, alebo niečo dobré pod zub ako napr. mäsko, syr, niekomu postačí aj piškótka. Toto rozlíšenie je nevyhnutné k tomu, aby pes po nájdení osoby, dostal svoju vytúženú odmenu. Nesmiete však zabudnúť na pochvalu, ktorá je rovnako dôležitá.

Po zvládnutí štekania sa výcvik psa zameriava na vyhľadávanie. Pomocníci figuranti sa skrývajú, najprv ľahšie, potom ťažšie, menia sa terény a pes vyhľadáva a označuje. Dôležité je aj to, aby mal pes dobrú fyzickú kondičku. Záťaž, aká sa na záchranárske psy kladie pri rôznych akciách, je vysoká. Ak má pes pracovať 40 minút je nevyhnutný výborný zdravotný stav a výborná kondícia. Po vyhľadávaní je pes vyčerpaný, nakoľko musí naplno nasávať pachy, rozoznávať ich a zatrieďovať, aby správne označil to, čo má - nájdenú osobu a k tomu musí prehľadávať veľkú plochu.

Rušivé prvky

Dôležitou súčasťou výcviku je privykanie psa na rôzne prostredie, na rôzne terény, zvuky, na ľudí a psov. Záchranársky pes musí, podotýkam musí, byť v každej situácii vyrovnaný. V žiadnom prípade nesmie reagovať agresívne alebo bojazlivo na žiadny podnet. Musí chodiť prirodzene po tráve, po asfalte, po bahne, vode, paneloch, železe a rôznom inom teréne, ktorý sa vyskytne po zrútení budovy. Nesmie reagovať na hluk, ktorý pri záchranných prácach je súčasťou, na dym, dokonca ani na streľbu. Na všetky spomenuté rušivé prvky musí byť od malička privykaný. Dokonca jedným cvikom nevyhnutným pre záchranárskeho psa je tzv. nosenie psa, ktoré spočíva v tom, že psovod alebo iná osoba zodvihne psa zo zeme alebo z vyvýšeného miesta, odnesie ho cca 10 m a odovzdá ďalšej osobe. Pes musí byť kľudný a nesmie prejavovať známky agresivity. Stalo sa nám raz pri jednej akcii v Rakúsku, že po daždi boli panely klzké a pes pri vyhľadávaní nabehol na panel a zošmykol sa dosť hlboko dolu. Nedokázal sa pohnúť. Len stál a čakal na pomoc. Tej sa dočkal od chlapov, ktorí tam pomáhali. Boli to cudzí ľudia a veľmi šetrne ku psovi nešli. Museli to robiť rýchlo, aby sa pes nezošmykol úplne dolu. Doslova zdrapili psa, popodávali si ho z rúk do rúk a vyniesli ho hore. Keďže bol pes na niečo také naučený, bol dokonca vďačný za to, že sa z takej situácie dostal bez zranení a za pomoci človeka. Takže aj na také situácie musí byť pes zvyknutý. Dôležité je psa navyknúť aj správaniu sa na ulici medzi ľuďmi v meste, na autá, na bicykle atď. Prirodzené správanie sa psa v tomto prostredí alebo na tieto prvky spočíva len v častom ukazovaní týchto prvkov, v navštevovaní mesta a ulíc. Toto všetko treba začať učiť, kým je ešte pes šteňaťom.

Aký pes je vhodný na výcvik záchranárskeho psa?

Výber záchranárskeho psa sa nerobí podľa rasy. Je pravdou, že niektorá rasa je na to vhodnejšia, iná menej, avšak je to len z pohľadu zložitosti a dĺžky výcviku. U nás máme rôzne rasy - nemeckých ovčiakov, border collie, belgických ovčiakov, veľkých aj malých bradáčov, retrievery, ridgebacka, krížencov. Na súťažiach a skúškach môžete vidieť aj aljašského malamuta ako záchranárskeho psa, rotvailera, dobermana a aj tzv. bojové plemená ako sú stafordšírske teriéry, či pittbulteriéry, ale aj austrálskeho pastierskeho psa či samojeda. Minuloročným majstrom sveta vo vyhľadávaní v lese bol psovod z Rakúska so svojím stafordíkom. Je vidno, že máme na výber zástupcov rôznych rás a s každým je možné cvičiť. S niektorými sa majitelia potrápia viac, s inými menej. Všetko to záleží od povahy psy a samozrejme a to v neposlednej rade aj na skúsenostiach a prístupe psovoda.

Najlepší na výcvik je pes vyrovnaný v povahe, ktorý rád pracuje so svojím pánom, výcvik je pre neho aj akousi odmenou, je rýchly, nie ťažkopádny, precízny, ale hlavne svoju "prácu" musí milovať až tak, aby, ako sa hovorí, kvôli nej skočil aj do ohňa.

Frekvencia výcviku

Mnohí sa pýtajú ako často treba so psom cvičiť. Odpoveď - každý deň je potrebné sa psovi venovať. Ťažšie je to so špeciálnym výcvikom záchranárskeho psa, nakoľko je potrebné mať aj pomocníkov ochotných skrývať sa kdekoľvek. Ale cvik štekania, privykania na rôzne rušivé prvky a mnohé ďalšie, môže psovod so svojím psom cvičiť sám. Ak má byť pes naozaj dobrý, nesmie s výcviku vystúpiť. Takže, ak sa budete psovi venovať denne po pracovnej stránke aspoň 10 - 20 minút, je viac - menej zaručené, že bude pes poslušný. A špeciálny výcvik? V sezóne, t.j. v čase účastí na rôznych športových akciách, je výcvik každý týždeň 1 - 2 krát, mimo sezóny aspoň 2 - 3 krát do mesiaca.

Na záver len toľko: kto chce cvičiť záchranárskeho psa, mal by zvážiť, či je ochotný venovať zo svojho voľného času asi 90%, pretože ak sa trénuje, tak sa trénuje niekedy aj celý deň, hlavne, ak sa cvičí v inom meste a dokonca aj v inom štáte. Avšak tu je potom výcvik ešte dlhší a ťažší. Je to všetko na zvážení, pretože tréningy sú náročné.